Autobusom do Rotoruy
Stopovanie sa zatiaľ nekoná, ešte nenastal ten správny čas. Zvolil som preto pragmatickejšiu možnosť – autobus z Aucklandu priamo do Rotoruy. Cesta trvá takmer štyri hodiny, takže mám dosť času pozorovať krajinu a premýšľať nad ďalšími plánmi. Šofér má po boku dve slečny, Maorky. Jedna sa stará o batožinu, druhá púšťa ľudí do autobusu.
Cesta z okna mi pripomína trasu Kamenica – Stará Ľubovňa, len s menším množstvom lesov. Vlastne, také lesy, ako ich poznáme u nás, tu veľmi nie sú. Väčšinu krajiny pokrývajú pastviny pre ovce a kravy.
V Rotorue ma víta podnapitý Maor a prvú noc pod stanom trávim sám v parku pri jazere. Na druhý deň si prechádzam preslávené miestne gejzíry za približne 50 dolárov a dve hodiny sledujem ich fascinujúcu aktivitu.
Prvé stopovanie
Konečne nastáva ten správny čas na moje prvé stopovanie v živote. Postavím sa na okraj cesty, naťahujem ruku a trochu si pripadám ako slečna (alebo pani) od Slovnaftu. Asi po polhodine mi zastavuje Paul – Angličan, tiež cestovateľ. Ako neskôr povedal, videl ma stopovať, tak sa po mňa vrátil.
Paul je na ostrove už nejaký čas, takže si vymieňame informácie a skamarátime sa natoľko, že mením plán. Wai-O-Tapu, teda najfarebnejšie pramene a kúpanie v horúcej vode zadarmo, odkladám na neurčito a namiesto toho spolu táboríme pri rieke neďaleko nádherných vodopádov Huka Falls. Ich voda má fascinujúci odtieň žiarivo modrej a samotný názov „Huka“ v maorčine znamená „pena“.
Večer sa z kempu ozýva prevažne nemčina a my s Paulom sa zoznamujeme s dvoma Nemkami. Debatujeme a pofajčievame „fajku mieru“. Takto sa trénuje angličtina!
Tongariro Crossing
Najbližšie dni sa s Paulom presúvame do Ohakune – takmer vyľudneného mesta duchov. Tu sa pripravujem na Tongariro Crossing, najznámejší jednodňový trek na Novom Zélande. Patrí medzi tzv. Great Walks, teda najlepšie turistické trasy krajiny. Funguje to tak, že si človek v centre mesta alebo priamo v hosteli zarezervuje „shuttle bus“, teda kyvadlový autobus, ktorý ho vyzdvihne pred ubytovaním a odvezie na začiatok treku. Následne mu oznámia, že presne o sedem hodín budú čakať v cieli.
Národný park Tongariro pôsobí pomerne nehostinne, keďže ide o sopečnú oblasť. Všade naokolo je len spálená zem a v diaľke stúpa dym z neznámeho miesta. Aj keď dávam prednosť skôr zeleným parkom, má to svoje čaro. Trek trvá približne šesť hodín, no do tohto času nie je započítaný výstup na sopku Mount Ngauruhoe, známu aj ako Horu osudu z Pána prsteňov, ktorý trvá ďalšie dve a pol hodiny hore a dole. Prekvapuje ma, že tento výstup nie je súčasťou oficiálneho času, keďže ide o jednu z najznámejších sopiek na Novom Zélande. Jej popularita raketovo vzrástla po tom, čo zohrala dôležitú úlohu v tomto filme.
Keďže zdolať Horu osudu je na mojom zozname 30 vecí, ktoré musím urobiť pred ďalším životom, volím rýchle tempo a predbieham všetkých turistov. Po asi troch hodinách sa však dozvedám, že som si nevšimol odbočku vedúcu k nej a výstup som úplne minul. A to už pred hodinou. FUCK FUCK FUCK! Moje sklamanie a následné nadávanie na celý kyvadlový systém trvá asi pol hodiny, no nakoniec sa zmierim s tým, že Hora osudu asi nebola môj osud.
Zrazu je všetko inak
Hneď ráno dostávam svoju prvú pracovnú ponuku. Volal mi Peter, kamarát z našej dediny, ktorý tu žije väčšinu roka. Jeho šéf vlastní ovocné sady a hľadá brigádnikov na zber jabĺk. Mám sa dostaviť do Napier a o všetko bude postarané.
Počas raňajok sa zoznamujem s mladým Singapurčanom a Novozélanďankou, ktorí dnes náhodou vyrážajú autom do Taupa – presne mojím smerom. Pri Taupe vystupujem a začínam stopovať do Napieru. Asi po desiatich minútach mi zastavuje dodávka s cestovateľmi z Írska, ktorí majú namierené rovno do Napieru. Takže, ako vraví Richard Šechný: „Idzeme jak píly!“
Napier je prímorské mestečko s veľmi pohodovou atmosférou, veľkosťou porovnateľné s našou Trnavou. Umelá pláž s drobnými sivými kamienkami sa tiahne takmer celou jeho dĺžkou. Íri ma vysádzajú priamo pri pláži, kde mám čakať na kamaráta Peťa. Vanie svieži oceánsky vánok s vôňou soli a v poloprázdnej kaviarni posedávajú ľudia v košeliach a krátkych nohaviciach, popíjajúc poobedňajšiu kávu.
Pokojnú atmosféru zrazu prerušuje hlasná hudba z veľkého sivého pick-upu. Je to Peter. Razantne sa otáča na ulici a len mi ukazuje, aby som rýchlo hodil vak na korbu a nastúpil. Za zvuku ľudoviek z Čirča odchádzame. Peter ešte cestou trúbi na pani na prechode, aby si „švihla“, a o chvíľu už stojíme pred hypermarketom – ide sa kúpiť pivo.
Aj keď Peťovi ťahá na štyridsiatku, slečna pri pokladni nám odmieta predať alkohol bez dokladu totožnosti. Všetko sa nakoniec vyrieši a smerujeme do ovocného sadu neďaleko Napier, kde Peter býva. Modulový dom stojí osamelo uprostred ovocného sadu, rozľahlého ako malé lazy. Toto bude moja oáza na najbližšie dni.
Večer si na terase s pivom v ruke premietam dnešný deň. Opäť si uvedomujem, ako sa pri cestovaní môže za krátky čas udiať neuveriteľné množstvo vecí. Trasa sa môže zmeniť z hodiny na hodinu. Práve to ma na cestovaní fascinuje. Ak si človek dokáže udržať otvorenú myseľ, stačí len sledovať, ktorým smerom ho tá tulácka rieka menom cestovanie odplaví.
Postreh dňa: Na Novom Zélande sú na predaj menšie kostoly. Také, ako máme u nás na Petrovenci, sa dajú kúpiť za približne 230 000 NZD. Najčastejšie sa využívajú ako stavebný materiál na ďalšie projekty. (Pozn. ceny sú ešte predkovidové.)
Tento článok je súčasťou cyklu „Nový Zéland: Cestovateľský denník“. Rok 2016.