Musím sa priznať, že od Nového Zélandu som veľa neočakával. Chcel som sa vyhnúť sklamaniu, ktoré často prichádza s prehnanými očakávaniami. Preto som si zakázal pozerať fotky a videá na internete. Samozrejme, určitá predstava malého raja na zemi sa mi aj tak úplne vymazať z mysle nedala.
Deň prvý: Cesta na druhý koniec sveta
Dobrodružstvo odštartovalo 17.2.2016 linkou DUB–BUD (Dubovica – Budapešť), kde ma na cestu do neznáma vyprevadili chlapci z Dubovice. Tu sa začína moja 26-hodinová cesta: Budapešť – Rím – Abú Dabí – Sydney – Auckland.
A je to tu. Po pristátí v Aucklande ma konečne zastihla prvá depka, ktorej som sa až doteraz prekvapivo úspešne vyhýbal. Spúšťačom bolo zistenie, že môj booknutý hostel je podľa slov pracovníka informačného centra veeeľmi, veeeľmi ďaleko. Na presun mám v podstate len dve možnosti – drahší taxík alebo shuttle bus za 105 dolárov.
Verím, že existovali aj lacnejšie alternatívy, no situáciu mi komplikoval fakt, že som nechcel mať očakávania a tak som si o Zélande nič nezistil. Okrem toho som nikde nevedel nájsť klasické autobusy v štýle „pravidelná linka“. Predpokladal som, že v meste ako Auckland bude aspoň metro alebo vlak spájajúci letisko s centrom – nebolo. Možnosť požičať si auto za 250 dolárov na deň sa mi taktiež veľmi nepozdávala.
Tu sa moja snaha o lacnejšiu alternatívu skončila. Po 35 hodinách cestovania a spánku v „90-stupňovej polohe so zlomeným chrbtom“ bola mojou hlavnou prioritou posteľ. Víťazom sa stal shuttle bus, ktorý ma po hodine a štvrť vyklopil pred Pillows Backpackers Hostel. A musím povedať, že to bola láska na prvý pohľad.
Prvé kroky v novom svete
Celá štvrť Orewa, kde sa môj hostel nachádza, je vzdialená asi 35 km od centra Aucklandu. Vyzerá ako kvalitná turistická oblasť s palmami a krásnymi plážami. V mojej hostelovej izbe je dvanásť postelí, no atmosféra je príjemná – niektorí už spia, iní plánujú svoje ďalšie cesty. Vonku hrá gitara a vo vzduchu sa nesie vôňa rastlinky obľúbenej na Jamajke.
Vyrážam preskúmať okolie a narazím na miestny hypermarket. Ceny potravín sú porovnateľné s našimi, možno o 5 až 10 % vyššie – samozrejme, okrem alkoholu, ktorý je na Slovensku bezkonkurenčne lacnejší. Pri prechádzke medzi regálmi sa neubránim porovnávaniu: hmm, paradajky majú lepšie, kivi tiež, ale cvikla je o ničom. Vo výbave nesmie chýbať ani silný opaľovací krém, keďže prichádzam zo zimy do leta. Jednou zo zaujímavostí, ktoré som počul o Novom Zélande, bolo, že tu veľa ľudí chodí naboso. Zatiaľ som v obchode videl len dvoch.
Keď vyjdem z obchodu, rozhodnem sa zamieriť na blízku pláž, kde stretávam chlapíka z Írska – muža v strednom veku, ktorý sa so mnou hneď dáva do reči. Vysvetľuje mi, že už tu pár rokov žije a v Aucklande vraj „nie je nič zaujímavé na pozeranie“. Nikdy nebol ani na Južnom ostrove, lebo „tam tiež nič nie je – len hory a tie majú aj oni v Írsku, plus nejaká teplá voda“.
Chvíľu pozorujem hviezdy, pretože súhvezdia sú tu úplne iné ako u nás na severnej pologuli. Ír mi ukazuje veľmi jasnú hviezdu (alebo „planétu“, ako ju nazval), ktorú zo severnej pologuli nevidno. Bol priateľský, no po každom vtipe sa ma snažil objať, čo bol asi jeho spôsob, ako prejaviť dobrú náladu. Neviem, či sú všetci usadlíci na Novom Zélande takíto objímači, každopádne, keď už tých objatí bolo priveľa, pobral som sa späť do hostela – konečne sa poriadne vyspať.
Výzva dňa: Naučiť sa rozlišovať homosexuálne sklony obyvateľov od ich ústretovosti.
Postreh dňa: Na Nový Zéland je zakázané doniesť jedlo, takže žiadne rezne z domu si tu nevychutnáte.
Poučenie dňa: Nemať očakávania neznamená, že si v cudzej krajine netreba vopred zistiť, ako sa dostať z letiska do hotela. Veľkosť chyby a jej dopad na rozpočet ⭐⭐☆☆☆ (2/5)
Majk, teda vlastne Majt
Každý hostel má svojho alfa samca – človeka, ktorého tam minimálne z videnia a počutia pozná každý. V Pillows Hostels je to Majk, chlapík, ktorý výzorom pripomína vyslúžilého vojaka špeciálnych jednotiek. Celý deň chodí len v zelenom tričku a trenírkach, a keďže je z Nového Zélandu, má taký silný prízvuk, že mu rozumiem asi každé tretie slovo. Vlastne sa nevolá Majk – tak som si ho nazval sám pre seba, pretože za každou vetou povie „Majk“. Až neskôr som zistil, že to nie je „Majk“, ale „Majt“, čiže niečo ako „kámo“.
Je stále február a zatiaľ čo na Slovensku v tomto čase nechávame polievku na balkóne, aby sa ušetrilo miesto v chladničke, tu som sa dnes kúpal v oceáne – celkom fajn zážitok. Spoločnosť mi robil anglický dôchodca, s ktorým momentálne bijem bandu.
Moja snaha „ísť s prúdom“ zatiaľ prináša celkom dobré výsledky. Dnes mi kamarát len tak mimochodom napísal, že jeho šéf má farmu na jablká – vyzerá to na ďalšiu pracovnú príležitosť. A aby toho nebolo málo, ráno som si na jednej facebookovej stránke dal inzerát, že kúpim stan, keďže zajtra ma čaká stopovanie smerom na Rotoruu a rád by som mal možnosť spať zadarmo. Pri večeri mi však jedna mladá Nemka ponúkla, že mi svoj stan jednoducho daruje. Takže, ako vraví môj nový anglický kamarát: „Such a lovely thing, isn’t it?“
Celkovo sú tunajší Severozélanďania dosť hrdí na svoj Severný ostrov, aj napriek tomu, že 99 % cestovateľov povie, že Južný ostrov je oveľa zaujímavejší. Dnes mi dokonca povedali, že byť v Aucklande a neísť ešte severnejšie na Bay of Islands (Zátoku ostrovov, ako ju nazval James Cook) je hotová hanba.
Poučenie dňa:Nezačínajte s Novozélanďanmi historku o tom že kivi bolo pôvodne dovezené z Talianska. „No way, no way!“
Postreh dňa: Ak by si chcel niekto kúpiť dom na pláži v Orewe, momentálne tam jeden stojí 5,3 milióna NZD – rozlohou a vzhľadom pripomína priemerný dom v Žarnovici.
Tento článok je súčasťou cyklu „Nový Zéland – Cestovateľský denník“. Rok 2016.