Indický taxikár Manu a jeho helikoptéra

„Toto nie je dobrá štvrť. Veľa ľudí Ti tu maľuje medové fúzy a potom preplatíš. Sladké rečičky. Ja Ťa tam odveziem za 20 rupií, a oni by zobrali aj tristo. A už vôbec sem nechoď v noci. Je to veľmi nebezpečné. Do deviatej večer je to ešte v poriadku, ale potom je tu veľa opitých – zlých ľudí. Minule som to hovoril jednému Angličanovi, ktorý sa tu v noci prechádzal, ale nedal si poradiť. O pár hodín sa vrátil aj s reznou ranou na pleci. Ale cez deň sa tu nemáš čoho báť.“

Vraví priateľsky vyzerajúci miestny štyridsiatnik a hneď pokračuje:

„A ďalšia vec – vieš, že v obchode, kde si práve vybavoval SIM kartu, si určite preplatil tiež? Oni si z Teba berú províziu, zatiaľ čo vo vládou podporovaných turistických centrách by si to mal zadarmo. Vždy nasleduj vládu, tam máš istotu, že to nie je podvod.“

„Vidíš tento tuk-tuk? Toto je Manu helikoptéra. Ja som Manu a toto je moja helikoptéra. Nasadni a ukážem Ti miesta, ktoré nepoznajú ani miestni – a za normálnu cenu.“

Súhlasím s nevyžiadanou ponukou a už sedím v malom tuk-tuku. V Indii to niekedy tak chodí – veci sa dejú rýchlo a nie vždy podľa plánu. Svižne sa pohýňame vpred, opúšťame bočné uličky a vchádzame na jednu z hlavných ciest. Manu obratne manévruje medzi pruhmi, kľučkuje hustou premávkou hodnou hlavného mesta Indie. Má cit aj odvahu – kombináciu nevyhnutnú pre taxikára v Dillí.

Občas sa ocitáme v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii – natlačení medzi autá, motorky a tuk-tuky, uväznení v chaose ulice. No vzápätí sa takmer zázračne ocitneme na opačnej strane križovatky, vpredu pred všetkými. Pri čakaní na ďalšej križovatke nastane vhodný moment na zapálenie cigarety. Manu párkrát potiahne a hovorí: „Vidíš tých vpredu? Tak na nich si dávaj pozor, žobrú pri semaforoch. Dokonca to nie je žena, ale prezlečený chlap. Ak vycítia príležitosť, môžu Ti nožom prerezať kabelu alebo vytrhnúť vak. Nič im nedávaj.“

Pevnejšie zovriem svoj vak a vtom prudko vyrazíme vpred. Netuším, kam ideme. Len si užívam jazdu pripomínajúcu autodróm a nechávam sa prekvapiť Manuho plánmi.

„Teraz Ti ukážem miesto, ktoré slúžilo ako predloha pre Tádž Mahal. Zaplatíš vstupné pre cudzincov a ja Ťa počkám tu na parkovisku. Potom mi volaj a s nikým nerozprávaj.“

„Tak čo, páčilo sa Ti?“ Pýta sa Manu, opretý o volant svojej helikoptéry. Nečaká ani na odpoveď a hneď mi kývne, aby som nastúpil. Pohýname sa. Podľa toho, ako sa ponáhľame, usudzujem, že nás dnes čaká ešte niekoľko zastávok.

„To bolo jedno z najnavštevovanejších miest v celom meste. A teraz Ti, naopak, ukážem jedno, ktoré je prehliadané. Dokonca veľa turistov aj miestnych o ňom ani nevie,“ hovorí záhadne Manu ponad plece.

Opäť sa cíti vo svojom živle, sebavedomo sa prediera ulicami a ovláda každý pohyb svojho neveľkého vozidla. Zvuk motora a neustále trúbenie neumožňujú viesť rozhovor, a tak len sedím a sledujem tento pulzujúci, hlučný svet.

„Vidíš tie žlté značky na tuk-tukoch alebo motorkách?“ Spýta sa Manu. „To sú oficiálne taxíky, tam máš istotu, že je tam poistenie, všetko. Takže nikdy nesadaj na motorku s bielou značkou. Tá nie je oficiálna a môžu Ťa podviesť. Ja si svoju helikoptéru prenajímam za 800 rupií na deň,“ hovorí len tak pomedzi jazdu a pokračuje:

„V Indii je veľa podvodov na turistoch, preto tu vždy nasleduj vládu a vládou podporované agentúry. Tam máš istotu, že to nie je podvod.“

Po chvíli schádzame z hlavnej cesty na tichú, úzku ulicu. Ešte nejaký čas sa vezieme, keď Manu náhle zastaví. Bez slova vyskočí z tuk-tuku a očakáva, že ho budem nasledovať.

V tejto uličke vládne zvláštny pokoj, ktorý pôsobí ako pohladenie duše uprostred jedného z najľudnatejších miest na svete. O niekoľko krokov ďalej Manu zabočí, prejde nenápadnou bránou, vyšliapeme pár schodov a ocitneme sa v úplne inom svete.

„Vitaj na tomto čarovnom mieste,“ vysloví so záhadným výrazom. „Vidíš tam dole? To je voda. Práve sa pozeráš na schodiskovú studňu. Hladina sa tu dokáže zdvihnúť aj klesnúť o niekoľko metrov. V lete, keď v meste teploty stúpajú až na 45 stupňov, sa sem môžeš prísť schladiť. Cítiš ten pokoj? Mnoho ľudí tu medituje, lebo je tu silná energia. Ale po zotmení tu nezostávaj. Môžu tu byť zlí duchovia.“

„Sadaj, urobíme si fotky a trochu si oddýchneme.“

Manu vyťahuje telefón, chvíľu v ňom niečo hľadá a hovorí: „Pozri, toto je môj brat z Moskvy. Spoznal som ho tam, kde Teba, a tiež som ho zobral na to isté miesto. Jajaj, vždy mi hovoril: ‚Manu, môj brat, Ty si mi ušetril veľmi veľa peňazí. Ešteže som Ťa stretol.‘ Pozri, včera som mu volal, ale odpísal mi, že teraz nemôže hovoriť. Vidíš?“

„Taktiež som mu odporučil vládou podporovanú cestovnú agentúru. Ak budeš chcieť, môžeme sa tam zastaviť. Poskytnú Ti informácie o vlakoch, ubytovaní, naplánujú celý výlet a máš istotu, že zbytočne nepreplatíš. Ak chceš vidieť Tádž Mahal, môžeš ísť vlakom. Z Dillí to nie je ďaleko a výrazne ušetríš. Večer tam skočíme a porozprávame sa.“

„Ale najprv, poznáš Gándhího? Ešte dnes Ti ukážem miesto, kde bol spopolnený. Horí tam večný plameň na jeho pamiatku. Je to miesto nabité energiou, bude sa Ti tam páčiť. Sadaj, ideme.“

Zo zadného sedadla len pozorujem to strhujúce, hlučné divadlo okolo, ktoré akoby fungovalo na nejakej neznámej intuitívnej úrovni. Autá trúbia, prechádzajú z pruhu do pruhu, a pomedzi ne sa ako voda preplietajú tuk-tuky a motorky, ktorých je tu hádam viac ako áut. Cez tieto široké, niekoľkopruhové cesty sa pomalými, ale plynulými a asi jedinými predvídateľnými pohybmi presúvajú chodci. Niektorí z nich telefonujú, iní niečo nesú… harmónia v chaose. Veľké puzzle anarchie a hluku, ktoré do seba dokonale zapadá a spolu vytvára jedinečný obraz.

Scenéria mesta sa postupne mení a my sa ocitáme v novej časti tejto viac než 30-miliónovej metropolitnej oblasti. Manu spomaľuje a na ľavej strane vidím pomerne veľký, pekne upravený park. „Sme na mieste. Tu Ťa počkám,“ povie Manu a ešte pred mojím odchodom stihne dodať: „Uži si park a nezabudni sa pred pamätníkom vyzuť.“

Po nejakom čase opäť sedím v tuk-tuku, stále plný dojmov z duchovnej atmosféry miesta, z ktorého práve odchádzame. Mesto sa znovu mení. Prechádzame obrovskou štvrťou plnou vládnych budov, úradov a ministerstiev, obklopených neprístupnými parkmi. Ale to nie je náš cieľ. My mierime inde.

„Ukážem Ti, ako v Dillí žijú tí najchudobnejší. O všetko sa delia. Vodu si nosia len v kanistroch a v malých izbách ich býva aj päť.“

Manu parkuje tesne pomedzi ostatné motorky a tuk-tuky – inak sa to tu ani nedá. Vchádzame do úzkych uličiek, kde sa vedľa seba zmestia nanajvýš dvaja ľudia. Kráčame pomedzi polorozpadnuté domy hlbšie do labyrintu, kde sa nad nami v spleti káblov vznášajú rôzne nástrahy. Stmieva sa a my postupujeme stále ďalej.

„Neboj sa, som Tvoj bodyguard, nič sa Ti tu nestane. Mňa tu všetci poznajú,“ hovorí Manu a my vchádzame čoraz hlbšie.

Teraz už uličky neslúžia len na prechod. Stali sa aj dvorom, kde na šnúrach visí prádlo a deti sa ešte stále hrajú a pobehujú v tomto betónovom bludisku. Na jednom z mála širších miest, ukrytom medzi domami, stojí muž s vedrami pri studni a naberá vodu. Toto je srdce tejto komunity. Nevzbudzujem veľkú pozornosť, len dvakrát Manu niekomu niečo vysvetľuje. Napriek všetkému sa tu cítim bezpečne, dokonca je tu čistejšie ako za múrmi tejto malej štvrte. Neďaleko mi môj sprievodca ukazuje malý výklad so sochou Šivu a vysvetľuje, že práve sem prichádzajú ľudia, aby sa pomodlili.

Dvere tu nie sú samozrejmosťou, a tak nahliadam cez závesy do malých izieb, ktoré lemujú uličky. Po čase vychádzame z tejto štvrti späť na hlavnú cestu a ja si zhlboka vydýchnem – prežil som.

„Všetko v poriadku?“ Pýta sa Manu. Prikývnem a vzápätí dodám: „Na dnes stačilo. Je načase si konečne oddýchnuť. Odvez ma, prosím, na hotel.“

Manu však mal ešte iný plán. Cestou zastavujeme v cestovnej agentúre, kde nás víta jeho známy a ponúka nám masala čaj. Moja únava je už obrovská, sotva vnímam slová, len mechanicky odpovedám. Takmer tridsaťhodinová cesta bez spánku a explózia nových vnemov v mojom prvom dni v Indii si vybrali svoju daň.

Odchádzame.

Manu zastavuje pred hotelom a priateľsky hovorí: „Teraz mi nič neplať, je už neskoro. Hlavne sa dobre vyspi a ráno o 9:30 som tu pre Teba. Dôverujem Ti, veď si môj brat. Pozri, mám Ťa tak aj uloženého. Aha, vidíš? ‚Brother‘.“

V noci nemôžem zaspať a v hlave si premietam celý deň – všetko to šialenstvo. Zvonku ešte stále počuť trúbenie áut. Vo vzduchotechnike uviazol holub a napriek obrovskej únave sa len prehadzujem v posteli. Cítim sa ako malé dieťa na rodinnej oslave, keď je prvýkrát stredobodom pozornosti. Všetky nové podnety sú príliš intenzívne na to, aby ich mozog dokázal hneď spracovať. Presne tak na mňa pôsobí môj prvý deň v Indii. Príliš veľa, príliš intenzívne.

V hlave si premietam deň, najmä to, čo sa odohralo v cestovnej agentúre. Vyťahujem telefón a začínam porovnávať reálne ceny s tým, čo som v agentúre zaplatil za svoju plánovanú cestu po Indii. Ubytovanie na celý pobyt, vlak, nočný autobus, letenka, vstupné na pamiatky až po zdieľaný džíp – všetko už naplánované a zaplatené vopred.

„Spal si dobre?“ Pýta sa Manu, keď po mňa ráno prichádza. „Dnes Ti ukážem všetko a zajtra môžeš odísť. Dlhšie sa Ti tu aj tak neoplatí zostávať. Dillí je tak na dva dni, maximum. Zoberiem Ťa na miesto, kde kúpiš najlepší čaj v meste. A ak máš rád kamene, môj strýko ich vyrába – všetko ručná práca. Ukážem Ti aj obchod, kde kúpiš kvalitnú kurtu. V nej Ti ľudia prejavia rešpekt.“

Chvíľu sa vozíme po meste a Manu mi ešte ukazuje zopár pamiatok priamo z tuk-tuku. Pri niektorých narýchlo zastavíme, spravíme pár fotiek a pokračujeme ďalej. Je už hlboko po obede a Manu, akoby mi čítal myšlienky, sa pýta: „Nie si hladný? Môžem Ťa vziať na miesto, kam beriem svojich klientov. Uvidíš, bude Ti tam veľmi chutiť.“

Po chvíli zastavujeme pred na pohľad luxusnou reštauráciou, ktorá je v ostrom kontraste s tými, v ktorých som doteraz jedol. Miesto je čisté, na žiarivo bielych obrusoch sú rozložené rôzne druhy korenín a fľaštičky plné neznámych farebných tekutín. Atmosféru dotvára meditatívna hudba a jemná vôňa vonnej tyčinky. Manu objednáva pre nás oboch a profesionálne vystupujúci čašník nám postupne prináša naše naozaj chutné jedlo.

„Ďakujem, že si ma pozval. Vieš, ja verím v karmu, takže viem, že sa Ti to vráti. Si v poriadku? Vyzeráš nejak zvláštne. Mimochodom, koľko presne si včera platil v tej agentúre?“

Poviem mu sumu a on sa na chvíľu zamyslí, no ja pokračujem: „Vieš, Manu, včera som si to porovnával s reálnymi cenami a zistil som, že som preplatil asi trojnásobok. A to som sumy ešte nadhodnocoval. Za túto sumu som mohol cestovať o dva až tri týždne dlhšie. Ale vieš čo? Nevadí. Bola to moja chyba. Nemal som platiť za niečo bez toho, aby som si najskôr zistil reálne ceny – a už vôbec nie pár hodín po príchode do novej krajiny. Teraz už viem, že ak je nejaká ponuka dobrá dnes, bude dobrá aj zajtra. Drahá lekcia.“

Manu len prikyvuje a ja si naposledy sadám do jeho tuk-tuku, aby ma odviezol do môjho nového hotela. Na dnes sme skončili.

Chvíľu blúdime uličkami, kým konečne zastavíme pred správnou budovou. Manu pre istotu vchádza dnu, aby sa uistil, že sme na správnom mieste. „Sme tu správne a vedia o Tebe,“ vyhlási víťazoslávne. „Takže sa môžeme rozlúčiť.“

„Výborne! A koľko Ti vlastne dlhujem za ten deň a pol, čo si ma vozil, Manu?“

„Hmm, bude to… počkaj, počkaj… 175 eur.“

„Sto sedemdesiatpäť eur?? To nemyslíš vážne?!“

„Nie, nie, počkaj, to som sa zmýlil, haha. So štátnou daňou, plus mestskou daňou osobitne pre každú štvrť, poplatkami, parkovným… hej, a ešte poplatok za slum. Ale bez môjho servisu – 120 eur. To je bez môjho servisu. A hovoril si, že si bol spokojný.“

„Manu, veď to je suma, ktorú tu niektorí nezarobia ani za celý mesiac!“

Nastalo ticho. V hlave si sám pre seba hovorím: „Mal som sa dohodnúť vopred. Ďalšia lekcia do života.“

Chvíľu ešte premýšľam, až nakoniec poviem:

… „Tu máš teda svoju sumu, plus servis.“

Manu rýchlo naťahuje ruku a hovorí:

„Ďakujem, a ešte mi daj 1000 rupií ku sprepitnému navyše… a ešte 500 na jedlo, vieš, na zajtra. Neboj nič, Ty si predsa bohatý.“

Zhypnotizovane mu dávam aj svoje posledné indické peniaze. Manu sa ešte predtým, ako nastúpi a odíde, poslednýkrát otočí a vraví:

„Vždy, keď budeš v Dillí, volaj mi. Vždy Ti rád pomôžem, brat môj.“

So svojou prázdnou peňaženkou a vakom na chrbte vchádzam do hotela. Na recepcii sa na mňa usmeje pán v bielej kurte. Po krátkom rozhovore mu prezradím, že zajtra cestujem do Kašmíru.

Pán sa zoširoka usmeje a hovorí, že on je rodený Kašmírčan. Je to jeho domov a v Dillí len pracuje. Do ruky mi vkladá vizitku a povie:

„V Kašmíre je veľa ľudí, ktorí Ťa budú chcieť nachytať – sladké reči. Never im. Ak budeš niečo potrebovať, môžeš mi kedykoľvek zavolať a ja Ti rád pomôžem.“ …