Boli sme v dedinke, ktorá nie je na mape. Žijú tam tzv. „Nativos“. Cesta k nim vedie približne pol hodiny do kopca na motorke horským terénom Sierra Nevady. Išli sme tam na vlastnú päsť, len ja a Ivan.
Dedinka je tvorená iba slamenohlinenými okrúhlymi príbytkami. Všetko, čo používajú, si vyrábajú vlastnými rukami z materiálov, ktoré im ponúka príroda. Stratená civilizácia, snažiaca sa udržať svoj prirodzený spôsob života v tejto globálno-konzumnej spoločnosti. Spoločenstvo, ktoré už po stáročia nezmenilo svoj životný štýl.
Ešte dole v „civilizácii“ nám bolo povedané, že ako „priepustku“ do dediny máme priniesť veľké balenie malých čokoládiek, chlieb a zaplatiť 10 000 kolumbijských pesos pri vstupe na osobu (cca 2,10 €).
Pri vstupe nás privítal chlapík v šiltovke a čiernom tričku – sympaťák. Zaparkovali sme našu motorku vedľa jeho a pozval nás ďalej. Pomimo spomenul, že dnes tu ešte žiadnych turistov nemali. Povedal, že si môžeme obzrieť dedinu, urobiť fotky a rozdať chlieb a čokoládu deťom. Ivan bol Mikuláš, ja som fotil.
Zvláštne, ale nemohol som sa ubrániť pocitu, že tam nie sme vítaní. Niečo jednoducho nebolo v poriadku. Deti sa neusmievali, len si počkali na svoj prídel. Ani ženy sediace pred „kučou“, vyrábajúce odev, nepôsobili nadšene.
Pripadali sme si zvláštne. Ako keď niekomu niečo nie je príjemné, ale je príliš dobrosrdečný a plachý na to, aby Vám to povedal. Ako keď sa snažíte tváriť, že sa nič nedeje, ale pritom Vás niečo vyrušuje. To my sme boli tí narušitelia.
Neskôr som premýšľal, ako naša zvedavosť vlastná ľuďom západného typu a povrchná honba za zážitkami bez snahy o hlbšie pochopenie môžu viesť až k zániku týchto spoločenstiev. Najmä ak sa tam turistický ruch naozaj rozšíri a naruší ich tradičný spôsob života.
Zaujímavý zážitok, ale viac by som nešiel. Ako turista tam nepatrím. Niektoré miesta by asi mali ostať neobjavené, dostupné len tým, ktorí sa chcú učiť a nie fotiť.
Tento článok je súčasťou cyklu „Kolumbia – Cestovateľský denník“. Rok 2021.