Ráno vstávam neskoro. Zaspal som. Rýchlo balím veci a stan. O deviatej mám byť v ovocnom sade. Čaká ma dlhá cesta pešo, pozdĺž pobrežia po cyklotrase, do mestečka Hastings, kde sa môj sad nachádza.
S 90-litrovým batohom na chrbte sa snažím kráčať rýchlym tempom, no otlaky a pľuzgiere na nohách mi v tom bránia. Včerajšia dlhá cesta naboso nebola najlepší nápad. Opäť som podcenil vzdialenosť – nakoniec je to viac kilometrov, než som čakal. Meškám, ale stihol som to.
Keďže, ako sa vraví, „nemám pracovné víza“, je pre mňa veľmi ťažké si zohnať prácu. Plne pociťujem limity našej zahraničnej diplomacie, že pre Slovákov vyjednali len 100 tzv. „working holiday” víz na Nový Zéland ročne. To znamená, že každý rok môže 100 Slovákov do 35 rokov získať ročné pracovné víza. Naši bratia Česi, tí vedia lepšie piť s diplomatmi z Nového Zélandu, a tak si vyjednali kvótu 1 200 víz ročne. Ale treba byť vďačný aj za tých 100.
Preto mi prišla vhod pomoc od kamaráta Petra, ktorý mi dohodil pohovor s jeho šéfom, majiteľom ovocného sadu. Vraj takto po známosti prehliadne, že nemám pracovné víza. Pracuje sa na úkol, pričom za jeden bin, teda pomerne veľkú debnu (120 × 120 × 90 cm), platia 32 dolárov. Podľa internetových recenzií som bol optimistický. Som z dediny a v hlave som si rátal, že ak sú denným minimom štyri debny, tak musím zvládnuť aspoň šesť, čo by znamenalo takmer 200 NZD na deň.
Už som sa videl, ako po ôsmich týždňoch budem Bolek Polívka.
Realita
Prvý deň som nazbieral jednu a štvrť debny. Bol to prvý zber, takže to nebol zber, ale hľadanie. Nezbieralo sa všetko, len asi päť percent jabĺk zo stromu, a to ešte bolo treba vedieť, ktoré. Pomedzi to chodil kontrolór a hovoril:
„Toto jablko je ešte malé – nezbieraj. Toto je už spolovice červené – zbieraj. Aj keď je spolovice červené, ešte je malé – nezbieraj. Toto nie je až tak zelené – zbieraj. Tieto sú síce také veľké ako malé, ale majú iný tvar – zbieraj.“
Okrem toho sa párkrát stalo, že prišiel a povedal: „Na tamtom strome si hore nechal pár jabĺk vhodných na zber, tak sa po ne prosím vráť.“ Takže som zobral rebrík, vrátil sa k predchádzajúcemu stromu, vyliezol hore a zobral dve jablká.
Prvé dni sa niesli v znamení hľadania systému.
Druhý deň som nazbieral takmer dve debny. Tretí deň som zvládol dve a štvrť. Môj rekord bol tri a pol debny, a to som išiel bez prestávky. Dokonca som vynechával aj pätnásťminútové pauzy, ktoré prichádzali približne každé dve hodiny. Na obed som mal pod rebríkom prichystaný sendvič, ktorý som zjedol za desať minút, a inak som pracoval v kuse 8 – 9 hodín denne. Môj sen o bohatstve sa rozplynul.
Bol som rozhodnutý skončiť, až kým som sa nedozvedel, že ak nesplním minimálny denný počet debien, mám garantovanú minimálnu mzdu – na Novom Zélande je to asi 15 dolárov na hodinu. Čo je slušné.
Po týždni vyhodili dvoch mojich kolegov – cestovateľov. Na druhý deň ďalší dvaja odišli dobrovoľne. Nakoniec som ostal ja a chlapci z Vanuatu, ktorých sem vozia výlučne na zber jabĺk. Je to ich jediná práca v roku a z toho, čo tu za sezónu zarobia, vyžijú na svojom ostrove celý rok.
Chlapci z Vanuatu sú špeciálna kategória zberačov. Makali tak, ako keď východniarovi na šesťtýždňovom turnuse v Nemecku povie majster, že ak dokončí robotu skôr, môže ísť domov a zajtrajšok má zaplatený. Jeden z nich dokonca celý čas bežal. Chlapci „búchali“ v priemere dvakrát toľko ako ja.
Jeden deň pršalo. Čakal som, kým dážď prestane. Kto už oberal jablká v pršiplášti, dobre pozná ten pocit, keď kvapky stekajú popod rukáv až na telo. Manažér sadu sa len smial a čudoval sa, že nemám rád dážď. Lenže po skúsenosti z prístavu na Aljaške som voči pracovným podmienkam o niečo náročnejší.
Čerešničkou na torte bol míting, ktorý zvolal náš manažér Dajf. Oznámil nám, že nikto okrem jedného – toho, čo bežal – nesplnil normu, takže máme začať makať. Ale opatrne, lebo mu volali z baliarne, že príliš veľa jabĺk je obitých.
Povedal som si: Dosť.
Neskôr mi chlapci z Vanuatu prezradili, že zbierajú tak veľa, lebo na spodok debny dávajú malé jablká a zakrývajú ich veľkými. Tiež mi radili, aby som pri zbere chytil do ruky namiesto jedného jablka hneď tri („Tek tri fruto instid van“). Už to však nemalo žiadny vplyv na moje rozhodnutie. Končím.
Zhrnutie mojej trojtýždňovej skúsenosti so zberom jabĺk na Novom Zélande
Veľa závisí od farmy. Kolegovia z hostela mi povedali, že u nich nikto normy nerieši. Rovnako záleží aj na samotných stromoch a ich pripravenosti na zber, či sú vysoké a vyžadujú rebrík, alebo sa dajú väčšinou pozbierať zo zeme.
Ak hľadáš vyšší zárobok, oplatí sa vyhnúť sadom, kde pracujú ľudia z Vanuatu. Ich normy sú nastavené tak vysoko, že sa s nimi jednoducho nedá držať krok. Lepšou voľbou sú sady, kde pracujú cestovatelia a miestni Zélanďania.
Na druhej strane práca s Vanuatčanmi má svoje čaro. Môžeš spoznať množstvo neznámeho afrického reggae a možno dokonca dostaneš pozvánku na tento exotický ostrov v Pacifiku.
Najdôležitejšie je, že ak nie si spokojný, treba odísť a hľadať niečo iné. Na Novom Zélande je sezónnych prác veľa. Samozrejme, ak máš pracovné víza.
Pre mňa osobne už zber jabĺk do budúcna znamená maximálne len spôsob, ako naplniť sud na kalvados. Inak túto kapitolu uzatváram. Aj keď poznám ľudí, ktorí si pekne zarobili a boli spokojní.
Tento článok je súčasťou cyklu „Nový Zéland: Cestovateľský denník, časť štvrtá“. Rok 2016.