„Sprievodca zablúdil, ale hneď je tu.“ Vysloví toto nelogické slovné spojenie môj moslimský hostiteľ opretý o jeho kuču. „Na túre sa Ti bude páčiť. To ja som ho všetko naučil. Budeš to tam milovať. A keď sa vrátiš, môžeš mi nechať svoje turistické topánky. Vyzerajú naozaj dobre.“
Zasmejem sa, ale on nie.
Môj trojdňový trek v Himalájach začína zaujímavo.
Po hodinovom meškaní sadáme spolu do auta. Okrem nás sa s nami vezú ešte môj sprievodca a zahalená žena z dediny, kam smerujeme. Miestni si takto vypomáhajú a autá tu jazdia častokrát plné. Po ceste vykladáme hostiteľa pred jeho trojposchodovým domom, zdobeným stĺpmi a vysokou kovovou bránou s klopadlom v tvare leva.
Cestou naberáme ďalších ľudí, ktorí po čase zase vystupujú. Celkovo sa tu trúbi menej ako v Dillí, ale premávka je stále veľmi tesná. Môj sprievodca a šofér v jednom nevyzerá za volantom príliš suverénne, je vidno, že nešoféruje často. Dokonca počas jazdy ohneme o chodca naše ľavé spätné zrkadlo a on si to ani nevšimne.
„Pozri v mojom telefóne, práve mi prišlo sprepitné na účet od klienta, ktorého som sprevádzal pred Tebou. On dnes končil.“
Prvýkrát sa ku mne prihovorí môj sprievodca a šofér v jednom.
„Aj on bol sám. Tohto roku ste moji prví turisti. V lete je to lepšie, ale teraz je to slabé. Ja šoférujem, tak pozri, koľko mi poslal.“
Čítam správu z banky. „Štyritisíc rupií.“
Nevyzerá príliš nadšene. „A pozri na zostatok.“
„Štyritisíc deväťsto,“ odpovedám.
„Nie veľa peňazí, čo? To je všetko, čo mám.“
„Plus mi ešte nechal dvadsať dolárov. Koľko to je? Vieš mi ich zmeniť? Na konci dediny, vo dvore chrámu, je bankomat.“
Náš prvý rozhovor je za nami.
V jednej z dedín vchádzame do úzkej uličky, kde cez cestu práve bager kope jamu. Polovicu cesty tvorí jama a na druhej polovici je takmer pol metra hliny. Môj sprievodca sa priblíži čo najbližšie a začne trúbiť. Bager prestane kopať a cúvne. Chlapík pri ceste nám ukazuje, že môžeme prejsť – veď bager je už mimo.
Rozbiehame sa a s naším mestským Suzuki ‚prekvapivo‘ narazíme do kopy hliny. Ostávame zaseknutí. Náš nízky podvozok nám nedovolí prebrodiť sa. Cúvame. Tentokrát bager bočným pohybom radlice odstráni vrchnú časť hliny tak, že sa kopa zmenší asi o desať centimetrov. Dostávame opätovné znamenie na prechod. Rozbiehame sa a teraz už prechádzame, aj s celou olejovou vaňou.
Cestou ešte robíme menší nákup, až napokon dorazíme do poslednej dedinky pred trekom. Toto je jeho domov.
Poloprázdna dedina vôbec nepripomína východiskový bod známych turistických trás. Do sezóny je ešte ďaleko a všetky hlavné treky sú zatiaľ uzavreté – detail, ktorý mi v agentúre akosi zabudli spomenúť.
Turistov nevidno a miestni si žijú svoj bežný život. Ospalá časť dňa. Vietor pofukuje a čipsy navešané na šnúrach pred malým obchodom vejú ako vlajky. V dedine vidím len dva obchody. Čipsy na šnúrach vytvárajú ilúziu pestrosti, no v skutočnosti je ponuka skromná: dva druhy keksov, cukríky, balená voda, cigarety, zemiaky, cibuľa a cesnak. Všetko starostlivo rozložené tak, aby opticky zaplnilo celý priestor obchodu.
Miestni chodia na nákup dole do mesta, ktoré leží hlboko v údolí, asi polhodinu cesty kľukatými serpentínami. Vlastniť auto je tu luxus, a tak tých pár áut v dedine väčšinou odchádza do mesta plne naložených.
Vchádzame do domu priamo do miestnosti, kde jeho manželka pripravuje jedlo na peci. Len narýchlo si šatkou zakryje vlasy a inak si ma vôbec nevšíma.
Nikdy som na vlastné oči nevidel takú chudobu, akú mám teraz pred sebou. Uprostred izby stojí pec, ktorej vývod vedie priamo cez okno s dvojcentimetrovými špárami po okrajoch. Na betónovej podlahe leží koberec, ktorý má hlavne izolačnú funkciu.
Okrem pece, troch hrncov a malého zrkadla visiaceho na malom netesniacom okienku tu nie je nič. Žiadny nábytok, len dva podsedáky a sálajúce teplo pece. Steny už miestami opadávajú a ešte sa nerozhodli, či budú aj plesnivieť. A to všetko prekrývajú štyri vrstvy farieb – modrá, fialová, biela a oranžová.
Čakal som autenticitu, ale na toto som nebol pripravený.
Sedím na koberci a pozorujem rodinnú debatu. V izbe sú ešte dvaja synovia, a ja neviem posúdiť, či sa hádajú alebo je to ich bežný spôsob komunikácie. Na konci sa smejú, takže hádka to nebola.
Po chutnom jedle sa ma domáca pýta, či si prajem pridať, ale prezieravo odmietam. Až potom začnú jesť jej dvaja synovia z toho, čo sa zvýšilo. Našťastie je toho ešte dosť.
Hoci sa nachádzame vo výške viac ako 2000 metrov nad morom, dom nemá žiadnu izoláciu. Pripomína naše záhradné chatky, avšak tu sú okolo okien minimálne polcentimetrové medzery.
Na poschodí je moja izba. Zdá sa, že moja hosťovská je jediná v celom dome, ktorá má posteľ. Nad ňou visí spolovice spadnutá záclona. V rohu stojí elektrický ohrievač. Zásuvky však momentálne nefungujú, takže to vyzerá na chladnú noc.
Môj šerpa mi ešte ukazuje vysoké účty za elektrinu, a potom som už pripravený na svoju prvú himalájsku túru. Turistické topánky, termo-nepremokavá bunda, šatka a čiapka z Chaty pri Zelenom plese. Začíname.
Nakoniec ideme traja. Ja, môj 46-ročný šerpa a jeho syn.
Za dedinkou zastaneme a môj sprievodca mi hovorí, že dnes ma bude sprevádzať jeho syn. Zaúča sa, pretože on postupne pôjde do sprievodcovského dôchodku a mladý prevezme jeho miesto.
Ali má 15 a na sebe košeľu, rifle a flip-flop šľapky bez ponožiek. Nie je až taká zima. Rozlúčime sa a ďalej putujeme už iba ja a jeho polobosý syn.
„Odkiaľ si? Koľko máš rokov? Máš ženu? Čo robíš?… Pozri, koľko mi dal včera Argentínčan ako sprepitné! Bol to môj prvý klient, ty si druhý.“ Ukazuje mi 40 dolárov. „Koľko to je?“
Vravím mu: „Si bohatý.“ On sa smeje a hovorí, že iba na tri dni.
Po hodine cesty hore „Demänovskou dolinou“ sa túra pri mostíku cez rieku končí a vraciame sa späť. Na dnes stačí.
Večer sa zohrievam v kuchyni pri peci, aby som ešte nasal teplo predtým, než sa poberiem do svojej chladnej izby. Môj sprievodca nie je doma a nemám žiadne informácie o tom, kedy zajtra vyrážame a aký je plán. Nemám ani možnosť zistiť, či sú zásuvky úplne nefunkčné, alebo by predsa len ohrievač mohol fungovať.
V internet už neverím a dúfam aspoň, že bude fungovať elektrina. Zatiaľ to vyzerá na riadnu frašku.
Môj nedávny hostiteľ a, právne povedané, konečný užívateľ výhod, ktorý mi tento trek sprostredkoval ešte v Šrínagare (a ktorému som zaplatil celú sumu vopred, pričom môj terajší sprievodca má dostať už len sprepitné, ak budem spokojný), mi kvetnato rozprával o ubytovaní s ohrievačom, teplou vodou a možnosťou internetu.
Realita je nasledovná.
Elektrický ohrievač síce je, ale elektrina nefunguje. Je tu aj teplá voda, ale len vtedy, keď ide elektrina. Internet síce existuje, ale nie v dome. Musím ísť na koniec dediny, kde sa dá chytiť signál operátora, ale keďže moja SIM karta tu prijíma len tiesňové hovory tak tam musím niekoho poprosiť, aby mi urobil hotspot.
Takže v princípe neklamal.
Večer sa snažím zistiť, prečo už nefungujú ani svetlá. Moja „lóža“ má veľké okná smerom na cestu a keď si svietim mobilom, spod domu niekto píska a pozerá smerom k môjmu oknu. Vypnem svetlo na mobile a cudzí človek odchádza.
O päť minút zasvietim znova. A zase pískot. Situácia sa opakuje, no tentoraz to vyzerá na iného človeka.
Večer ešte vypchávam špáry na oknách vecami, ktoré nájdem v izbe. Zaťahujem záclonu, aspoň ako psychologickú vrstvu izolácie a v čiapke zaspávam.
Koniec prvej časti.